Môj príbeh

Ahoj,
volám sa Domča, ale priatelia ma volajú Hviezda. Pýtaš sa prečo? Hovoria, že mám dar ľudí ohúriť už len pri vstupe do miestnosti. Zrejme dokážem žiariť 😎. Inak som obyčajná baba spod Tatier, ktorá miluje prírodu, dobré jedlo a červené víno. Fotku s vínom som nenašla tak aspoň s druhou obľúbenou variantou - pivom.

Mojou najväčšou vášňou je ležať na pláži niekde v raji, s dobre vychladeným drinkom a knihou v ruke. Prstami na nohách sa zabáram do jemnulinkého bieleho piesku a slnečné lúče mi hladkajú pokožku. Milujem ten krásny šum mora, ten pohľad na ligotavé vlnky, ktoré blikajú na tyrkysovom mori ako nejaké diamanty. Zbožňujem pocit, keď sa zahryznem do čerstvo odtrhnutého ovocia tak až mi jeho šťava steká po tvári. Takto si vychutnávam väčšinu svojich dovoleniek. Keď nie na pláži, tak niekde na ceste za zážitkami.

V tom čase som mala čerstvých 18 a život pred sebou. No mne sa žiť nehcelo, srdce som mala zaliaté smútkom zo straty skvelého človeka a priateľa Tatier. Nie len ja ale celé Tatry plakali. Písal sa rok 2005 leto sa blížilo ku koncu a moja mamina sa rozhodla, že nás vezme k moru.

Wau povedala k moru ? K naozajstnému moru! To by bolo fakt super, ale moji rodičia boli v tom čase rozvedený a peňazí nebolo nazvyš, žili sme z 20 eur na týždeň.

Viete si predstaviť ženu so štyrmi deťmi, z toho dve dospelé, jedna školáčka a jedna škôlkarka. Výdavky za školné, stravné plus byt a všetko okolo toho ju stáli spánok a poriadne nadčasy v práci.

Huraaa dovolenka. Cesta autobusom trvala deň a noc. V skorých ranných hodinách ma mamina budila, aby som sa pozrela z okna a videla krásne kaskády krajiny s pozadím východu slnka spoza mora. Pamätám si, že do hotela sme dorazili niekedy okolo obeda. Plavky sme mali zabalené hneď na vrchu batožiny, no ja som sa cítila po ceste ako zdrogovaná, zvalila som sa na kufre, že ich dobrovoľne postrážim kým nás zaregistrujú.

Už si presne nepamätám, na ktorom poschodí sme mali izbu ale boli tam jedna manželská posteľ a prístelka. Deň sa začínal dezinfekciou z vnútra, čo zaiste poznáte všetci, moji milí priatelia, áno začínal panákom vodky. Viem, že som tento rytuál nemala veľmi v láske ale teraz je to už trošku inak. Hneď po dezinfekcií prebehli dvojhodinové raňajkové hody, jedli sme až do prasknutia, pretože ďalšie hody pokračovali až večer. (polpenzia)

Ako inak, dni sme trávili pri mori, jedného dňa nás mamina prekvapila a zobrala na plavbou po mori okolitých ostrovov. Jeden z nich sa volal červený ostrov, bola to moja prvá plavba po mori. Prvýkrát vidieť čajky a sedieť na húpavej lodi a tie čajky, ako dokážu lietať popri lodi bez prestávky. Strašne ma to fascinovalo. Viete prečo čajky lietajú popri lodi? Ja už viem, povedal mi to kapitán lode ... čakajú na zvyšky z obeda. Kto by to bol povedal.

Nie každá dovolenka bola ako z reklamy na Panenské ostrovy
Po ukončení strednej zdravotnickej školy som sa ako každý maturant s vyššími cieľmi prihlásila na vysokú školu pedagogiky a sociálnej práce. Začiatok som celkom dobre zvládala, ale stalo sa niečo kvôli čomu som musela neskôr opustiť univerzitu. To niečo bolo, že som zadĺžila cez leto svojich rodičov. A ako sa to stalo? Ako mladý človek hľadáte brigádu, aby ste si mohli čo to privyrobiť a za zarobené peniaze si kúpiť to, po čom túžite. Takto to bolo aj u mňa. Túžba spoznať novú krajinu a zarobiť peniaze bola SUPER KOMBINÁCIA. Táto super ponuka sa zmenila na HOROR S BIELYM MÄSOM. Prvá skúsenosť v zahraničí a moja jedna z najhorších traumatizujúcich spomienok sa odohrala v Grécku, kde som pracovala ako chyžná v 5* hoteli .

Prvýkrát som letela s priateľom do Grécka. Išli sme tam za vopred dohodnutou prácou. Ja ako chyžná a on ako výpomoc v kuchyni. V hoteli vedel málokto po anglicky alebo po nemecky. Poznatky z latinčiny prišli práve vhod.

Do práce sa chodilo autobusom zavčasu ráno v teplotách 35℃ a končilo sa až neskoro večer. Jeden deň v týždni sme mali voľno. Popravde, predstavovala som si to inak. Miesto sľúbených 8 pracovných hodín bolo 12. Najhoršie boli dni, kedy slnko malo vyše 40 ℃. Uniforma bola šitá z hrubého závesu. Mali ste pocit, že sa v nej zaživa uvaríte. Po namáhavom dni sme sa utiahli do svojich mini ubytovní bez klimatizácie. Večery sme nechávali doznieť v miestnom bare pri dobrej hudbe a drinku.

Raz sme sa s priateľom tak pohádali, že sme dostali v práci okamžitú výpoveď. Ešte v ten deň nás vyhostili aj z ubytovania. Za tie necelé dva týždne sme spoznali pár ľudí z hotela, tí nám pomohli nájsť v neďalekom penzióne prácu. Viete si predstaviť, že za hádku, sa v Grécku ocitnete niekde na ulici v cudzine?

V novej práci som musela pracovať nie len ako chyžná, ale aj ako čašníčka a to za jeden plat. Nevadilo mi to, nebol to veľký penzión ale majiteľ nebol čestný človek. Na druhý deň v práci mi volal tatko, že ako sa máme a ako to zvládame. Popri rozprávaní o novej práci mi napadlo si skontrolovať doklady. Doteraz neviem prečo. Bola to taká intuícia. Pozrela som do peňaženky a nikde nič, ani preukaz do univerzitnej knižnice. Poprezerala som všetko, všetky vrecká, tašky, všetko, no nič a vtedy sa začalo moje peklo.

Otec medzi tým obvolal slovenské úrady, pokyny boli jasné - zbaliť všetko čo máme a opustiť penzión. V panike som všetko nahádzala do tašky, majiteľovi sme len povedali, že mi chýbajú doklady a musíme preč. Neskôr sme sa dozvedeli od polície, že bol obchodník s bielym mäsom. Mladé dievčatá prevážali cez more do Turecka a tam pracovali ako spoločníčky, či skôr šľapky. Smutné, no nebyť rozhovoru s mojím ockom, a toho vnuknnutia skontrolovať si doklady, kto vie ako by to skončilo.

Na miestnej polícií to nebola žiadna záchrana. Miesto toho, aby sme spísali protokol o krádeži, ma policajti poslali von so slovami, tomorrow, čo v preklade zámená zajtra. Sedela som von a pozerala na nástenku s missing – hľadáme, na ktorej boli samé mladé dievčatá, chytil ma strach, úzkosť a beznádej.

Zavolala som rodičom a oboznámila ich so situáciou. Tí obratom obvolali všetky ministerstvá, veľvyslanectvá, urobili taký cirkus, že za okamih stál predo mnou náčelník polície v karibskej košeli. Po ceste do kancelárie, každému koho stretol, vylepil jednu za ucho a s nervami urobil zápisnicu. Celkom ho chápem, aj mňa by to naštvalo.

Teraz sa už len stačilo dostať z jednej strany Grécka na druhú a to pojazdnou, drevenou farmou zvanou vlak, Chalchidiki - Atény.  Tam nás už netrpezlivo vyčkával srdečný ambasádor, ktorý mi vydal 10 dňové vízum a hurá na letisko.

Najlacnejšia letenka bola z Atén do Krakova. Letenka domov stála riadne prachy mojich rodičov, kupovali ju v deň odletu. Najkrajšie bolo pristátie v Krakove a objatie môjho ocka. Ako dcéra, ktorá nespala 3 dni a v kuse tŕpla strachom, sa mi z toho celého podlomili kolená a so slzami v očiach som ho vystískala. Doma ma už vyčkávala celá rodina. Po silnom objatí maminy nasladovali moje kroky už len do postele. Spala som celých 24 hodín.

Kombinácia denné štúdium na vysokej škole a práca bola natoľko náročná, že som to nakoniece vzdala. 12 hodinové služby v nemocnici a v škole zlvádať prednášky, učenie, skúšky, bolo nad moje sily. Potrebovala som splatiť dlh mojim rodičom. Veľmi ma to trápilo. Namiesto pomoci som im len pridala na starostiach, to ma podnietilo opustiť vysokú školu a ďalej pracovať v nemocnici. Neskôr som skončila ako nezamestnaná a táto bieda ma prinútila vycestovať a nájsť si prácu v zahraničí.

Asi veľa z vás by sa po takom hororovom zážitku už nikdy viac neodhodlalo vycestovať za hranice. No hlad je najlepší učiteľ a mladosť je zvedavosť. Ako opatrovateľka som mala možnosť precestovať rôzne krajiny a spoznať do hĺbky rozdiely kultúr.

Na vlastnej koži som si vyskúšala pracovať a žiť v moslimskej rodine, vychutnať rozmanitosť africkej kuchyne, pestrosť spoločenského života a spoznávať rôzne iné kultúrne zaujímavosti.

Vtedy ako opatrovateľka, neskôr už ako sestrička v nemocnici a teraz mamička na materskej dovolenke. Jednou z prvých destinácií bolo Nemecko, nasledovalo Švajčiarsko, Rakúsko, Škótsko, Írsko, Španielsko, Taliansko postupne Európa, USA, Karibik a exotika .

Po splatení dlhu mojím rodičom, to chcelo už len partnera, s ktorým možem zdieľať spoločný život a precestovať celý svet. Kým som ho našla, alebo lepšie povedané on si našiel mňa, prešlo veľa času, a aj veľa precestovaných krajín.

Po niekoľkých stroskotaných a náročných vzťahoch som našla svojho partnera na život a aj na cesty. Spolu máme malého synčeka. Nie vždy je to prechádzka ružovou záhradou ale mám partnera, ktorý so nami ide aj tam, kde sa mu nie vždy chce. Ja však viem, že nás rád ochráni.

Spolu sme prežili Valentína v Egypte, plavbu po Níle, Dominikánsku republiku, roadtripov, inselhopping, zvládli niekoľko vysokohorských túr, cestovanie autom po Európe a dovolenky s cestovkami aj bez. Vyskúšali sme rôzne spôsoby cestovania, prespávali sme nie len v luxusných hoteloch ale aj v rôznych ubytovniach, penziónoch, autách a to na rôznych miestach za rôznych podmienok.

Mojou najobľúbenejšou destináciou je Mexický záliv jeho krásne biele pláže a hneď druhou je Karibik ten ma očaril zaujímavým tyrkysovými ostrovmi s podmorským svetom.